Moje cesta k Bohu

Moja cesta k Bohu? Nie, nezbláznila som sa. Ani ma neosvietilo náhle vnuknutie odkiaľsi zhora. Vo svojom  živote som mala nádhernú bytosť, ktorá ma trpezlivo a láskyplne sprevádzala Božou cestou.

Mala lásku k Bohu hlboko v srdci a tou láskou žila aj svoj život. Moja babička z maminej strany. Jednoduchá dedinská žena, veľmi pracovitá a zároveň múdra a sčítaná. Chodievala som s ňou do kostola.

Mávala som zmiešané pocity, v ktorých som sa vobec nevyznala.

Vždy som chcela v kostole sedieť s babičkou v lavici. Bola pre mňa sprievodcom a oporou v tom neznámom svete modlitieb.
Milovala som čítanie zázrakov, ktoré konali svätí. To som mala otvorené ústa, ani som nedýchala. Bola som ako v kine. Príbehy sa mi premietali v mojej mysli, akoby som ich sama zažila. Kto vie.

Mojžíš sa dostal na breh mora, keď viedol Židov z Egypta do slobodnej krajiny. Boh silným poryvom vetra vytvoril cestu a oni prešli suchou nohou po dne mora. Tento príbeh ma neprestal fascinovať. Asi preto je mojou najmilovanejšou skladbou Va pensiero (zbor židov) z opery Nabucco .

Prišla puberta a ja som ako správna študentka a milovník matematiky, zobrala svoj život rozumne logicky.

Na všetko musí existovať pravidlo a všetko sa dá skontrolovať, overiť. Viera v zázraky sa podela neznámo kam, pretože Boh nemože existovať. Jeden človek nemože byť tak dokonalý, aby stvoril celý vesmír. A panna Mária nemohla počať zázrakom, nemohla otehotnieť nehmotnou energiou. V mojej neviere ma ešte utvrdzovali bohoslužby, ktoré hlásali strach z božieho hnevu a moje veľké nepochopenie, prečo slovo Božie možu hlásať iba vyvolení. A kostoly som navštěvovala dlhé roky ako nádherné stavby a žasla som nad umením a šikovnosťou všetkých, ktorí tieto stavby tvorili.

Čo sa sa stalo, že som si dovolila návrat k vykonaným zázrakom a prijala moji cestu k Bohu?

Vždy som verila, že existuje niečo „medzi nebom a zemou“, niečo, čo presahuje moje chápanie. Ale bála som sa toho. Pretože som to nepoznala. Napriek mojmu strachu ma Boh nikdy neopustil.

Boh je veĺmi trpezlivý.
Nečaká na to, aby nás potrestal, že sme ho zapudili.
Trpezlivo a láskavo čaká, až sa k nemu vrátíme.
Nie je to člověk z mäsa a kostí, ako som si ho dlhé roky predstavovala.
Boh je to ono „medzi nebom a zemou“. Boh je tá nekonečná energia, ktorá sa neustále rodí a zaniká, existuje od nepamäti a existovať bude naveky.
Boh koná zázraky skrze naše bytie, skrze naše vnímanie, našu doveru a vieru.
Boh koná zázraky skrze našu slobodnú voľu.
Boh nás nepotrestal Ježíšovou smrťou, ani Ježíša nepotrestal za jeho život.
Boh nám potreboval ukázať, že existuje. Že nás miluje takých, akí sme, bezpodmienečne, trpezlivo a nekonečne. Dal nám možnost, akú on sám nemá. My sme jeho zhmotnením.

My sme tá energia, skrze ktorú može Boh žiť hmotný pozemský život.

Je to zázrak zázrakov. Tomu som postupne uverila. Pretože to tak cítim. Neviem si to vysvetliť. Vnímam však stále väčší a väčší pocit slobody. Nerozumiem, ako sa to stalo, ale už nemám dovod pochybovať. Neviem, ako Boh dokázal otvoriť more. Skúšať to nebudem. Zatiaľ je mojou úlohou milovať život.

Bože, ďakujem.