Pohádka o Popelce

Pohádka o Popelce

Naplánovať si svoj vlastný život sa mi nepodarilo. A ja som si dnes uvedomila – našťastie. Žila som život podľa nastavených pravidel – rodina, práca, povinnosti, sem tam nejaká zábava a radost. Cítila som sa nespokojne, ale netušila som prečo. Chcela som zmenu, ale nevedela som, čo chcem zmenit.

Dávala som energiu všade naokolo, sebe příliš málo. Vedela som sa tešiť zo šťastia iných, ale svoje vlastné šťastie som nepociťovala. Čakala som, až raz – až sa raz niečo stane, potom mi už bude dobre. Až deti vyrastú, až budem mať viac peňazí, až manžel, až práca, až príde spasenie odkialsi z neznáma. Až sa zmení všetko okolo mňa, potom budem šťastná. Valila som pred sebou nezmyselné očakávania, nevyriešené problémy, nevyslovené želania, potlačované túžby, utajované sny, skrývanú radost. hľadám.

Navonok vyrovnaná, vnútri rozorvaná, navonok spokojná, vnútri nešťastná, navonok usmievavá, vnútri uplakaná. V bludnom kruhu s bolehlavom, snažiac sa vymysliet ako žiť. Mysliac si, že sa moj život uberá smerom, ktorý si určujem ja, som sa nechávala vláčiť okolnosťami. Až som sa ocitla v stave, kedy som „otvorila oči“ a zistila, že som na ceste životom kdesi stratila samu seba. Dostávala som sa do štádia vyhorenia vo všetkých oblastiach svojho života a bezradnosť, panika , zlosť a pocit nešťastia a zlyhania ma ovládli. Začala som hladať čosi, čo mi bytostne chýbalo, len som vobec nevedela, čo

Hladala som niekolko rokov, až som sa dostala na kreslenie ľavou a pravou hemisférou k Jarke Matuškovej – a čuduj sa svete, ja som kreslila! Ja, milovník matematiky a poučiek, som kreslila! Sama som neverila vlastným očiam, aké portréty som dokázala vytvorit , bola som sama sebou ohromená. Na ten kurz kreslenia som vlastne išla kvoli dcére. Za ten kurz som dala posledné peniaze – bola som rok bez práce. Bolo to v roku 2012. Bol to koniec mojho starého sveta.

Pomaly, pomaličky. Stála som pred výkladom obchodu s diamantami, obdivovala tú nádheru, ktorá mi bola na hony vzdialená, naveky nedostupná, ale mna čosi pritahovalo. Siahnut na klučku, pootvorit dvere, vojst a dokonca si dovolit kupit diamant nevyčíslitelnej hodnoty. Takto pomaly, pomaličky som preplietla svoj život s úžasnými ženami Jarkou Matuškovou, Hankou Mokrou a Irenkou Brejchovou, autorkami zázračnej metody JIH. Pre mňa je JIH skutočne zázračnou metódou. JIH mi veľa vzala. Vzala mi moje staré JA. Vzala, vyliečila, prečistila, zvedomila, nastavila nové vnímanie… Posunula ma nielen do obchodu s diamantami, ale postupne až k samotnej podstate jeho vzniku. Nepozerám cez výklad do predajne, ja ten diamant tvorím a tvarujem do najluxusnejšej formy jeho existencie. Mojím diamantom je moj život. Vďaka metode JIH už nie som pozorovateľom, som tvorcom. Nevnímam svoj život ako čosi, čo mi preteká medzi prstami a ja len smutne vzdychám, že všetko je tak rýchlo preč a ani som si to neužila. Vďaka metode JIH som sa naučila a stále sa učím vnímať ŽIVOT.

Vnímám život. Život ako celok. Život ako celok v neustálom pohybe. Život ako pohyb v úžasnej energii. Život ako energiu tvorenia reality. Život ako realitu v nekonečne. Život ako nekonečno vnímania. Život ako vnímanie v pravde a láske.

Naučila som sa a učím sa tomu, čo mi dáva v živote absolútnu slobodu. Nepotláčať svoje pocity, naopak, vnimať ich ako dar nad všetky dary. Komunikovat. Komunikovat sama so sebou , komunikovat s okolím. Neposudzovat a nehodnotit, brat iných takých, akí sú. Neutápať sa v nešťastí, žiali, zlosti a nenávisti. Doverovat iným a ich schopnostiam. Doverovat sebe a svojim schopnostiam. Neodkladat negatívne javy vo svojom živote na potom. Nečakať na „vyslobodenie“ princom na bielom koni. Tešiť sa z každého momentu.

Pred JIHom som sedela v kute , pozorovala život okolo seba a čakala, až si ma niekto všimne. Ved predsa všetci vedia, aká som šikovná, milá a priateľská. Domnievala som sa veľmi intenzívne, ale predpokladala som, že to všetci vedia a ja si počkám, až im to „docvakne“. Predpokladala som, že to, čo cítim a vysielam, musí cítit a prijímať aj moje okolie. Hrala som sa na Popolušku. Lenže tá rozprávková Popoluška nesedela nečinne pri peci a nečakala na zázrak. Ona tomu zázraku šla naproti.

Zázrak v metode JIH znamená, že sa sama rozhodujem, čo chcem. Nikto iný to za mňa neodžije, nikto iný za mňa nerozhodne, nikto iný za mňa neprecíti, nikto iný za mňa nespozná, nikto iný za mňa nebude šťastný.

JA – predtým, než som spoznala JIH a úžasné autorky tejto zázračnej metody, som bola JA ovládaná rozumom a egom, izolovaná od okolia. Svoje pocity som mala uzamknuté na milion zámkov. JA teraz? Ukludnila som sa z euforie nekonečných možností, ktoré som dokázala pripustiť vo všetkých oblastiach svojho života. Ano, dokázala som sa zložit z toho všetkého, čo možem, pripadalo mi to tak neuveriteľné, až som ustrnula a zlakla sa skutečného života… Veď čo, keď naozaj možem úplne všetko v živote dokázať, všetko zažiť , nielen tým, že o tom budem snívať, naopak, tým, že to budem žiť ? JA som tvorcom svojho života, život je neustále objavovanie a toto zvedomenie je zázrak života. Som šťastná, že žijem. Ďakujem sebe za odvahu, zmeniť svoj vlastný život, ďakujem všetkým, kterých som na tejto ceste stretla.

autor textu: Mária Vodvářková (osobní kouč metody JIH)

Článek Pohádka o Popelce vyšel v prvním vydání časopisu JIH. Na celé číslo se můžete podívat na tomto odkazu:
https://madmagz.com/magazine/1111845

Výpis příspěvků